Pastorácia

Anjeli

Kto sú anjeli?

Anjeli sú duchovné stvorenia, ktoré neprestajne oslavujú Boha a slúžia jeho spasiteľným plánom. Boli stvorení Bohom. Viera v anjelské bytosti je zahrnutá už v starozákonnej teológii: určité duchovné bytosti dostali svoje meno; rozumné bytosti nebeského kráľovstva slúžia Bohu ako vykonávatelia jeho vôle.

Slovenské slovo „anjel“ pochádza z gréckeho „angelos“, čo znamená „posol“. V Starom zákone až na dve výnimky je pre označenie anjela použité hebrejské slovo „malak“, čo tiež znamená „posol“. Meno proroka Malachiáša pochádza tiež z tohoto slova. On bol tiež „posol“, doniesol zvesť o príchode Ježiša Krista, čiže prorokoval o ňom (pozri Mal 3,1).

Aj keď sa slovom „anjel“ v Biblii označujú prevažne duchovné bytosti, občas sa používa v súvislosti s ľuďmi. Prorok Malachiáš povedal, že „pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon, lebo je poslom Pána zástupov.“ (Mal 2,7) Pre slovo „posol“ je použitý výraz „malak“, teda ten, ktorý sa používa aj pre anjelov. Takisto v Knihe zjavenia apoštola Jána sú predstavitelia (starší) siedmich cirkví nazývaní anjelmi (Zjv 1,20; 2,1 atď.).

Duchovné bytosti – anjeli sú teda Boží poslovia, ktorí pracujú pre neho a pre dobro ľudí. S nimi sa spája aj vykonávanie nadprirodzených vecí, ktoré nie sú vysvetliteľné ľudským rozumom.

Ako vieme, že anjeli jestvujú?

Písmo sväté nám neposkytuje žiadnu presnú zmienku o tom, kedy boli stvorení anjeli, predpokladá sa však, že vznikli skôr ako ľudia. Pán Ježiš hovorí často o anjeloch; v Novom zákone sa spomína sedem „chórov“: tróny, panstvá, sily, mocnosti, archanjeli, kniežatstva a anjeli. Starý zákon sa konkrétne zmieňuje o dvoch chóroch: cherubíni a serafíni. Boh dal anjelom veľkú múdrosť, slobodu a moc. Z početných náznakov v Novom zákone vieme, že sú im zverené dôležité úlohy.

Nový aj Starý zákon hovoria tiež o padnutých anjeloch. Pokúšanie Adama a Evy predpokladá, že zlí duchovia (démoni) existovali už predtým a boli zvrhnutí do pekla, odkiaľ nemajú nádej dostať sa preč.

Anjeli sú čisto duchovné osoby, ktoré nemajú telá (Mt 11,30). Stoja pred tvárou Boha, preto sú blažení (Mt 18,10). Tieto duchovné bytosti tvoria nebeský súd, nazývajú sa anjelmi (z gréčtiny „angelos“ = „posol“), pretože podľa Biblie vykonávajú Božie rozkazy. Niekedy si za účelom vykonať Boží rozkaz prevezmú ľudskú podobu. Ich posolstvá sú podľa Biblie veľmi dôležité, napr. Zvestovanie Pána (Lk 1,26; 2,9-14). Anjeli – tak ako aj my – sme predmetmi Božej milosti a lásky. Pretože však nemajú telo ako my, ich odpoveď na Božiu lásku si nežiadala čas a potrebu rásť a dozrievať. Akonáhle boli stvorení a prijali milosť Božiu, mali príležitosť reagovať na Božiu lásku, a tak vstúpiť do blaženosti. Nevieme, z čoho pozostávala tá skúška. Tí, čo obstáli, dostali „svetlo slávy“ a „v nebi ustavične hľadia na tvár Otca“ (Mt 18,10). Primárna úloha dobrých anjelov je oslava a služba Bohu. Ich druhoradá úloha spočíva v ochrane a starosti o spásu ľudí.

Prečo Boh stvoril anjelov?

Stvoriteľ sám je taký silný a slávny, že sa ľudia k nemu nemôžu priblížiť. „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle; jeho nik z ľudí nevidel, ani vidieť nemôže“ (1 Tim 1,6,16). Anjeli nemajú ľudské nedostatky, a preto môžu jednať v zastúpení Boha a sprostredkúvať jeho vôľu ľuďom. Oni tvoria „most“ medzi svätosťou a dokonalosťou Boha v nebi a nedostatkami smrteľných ľudí na zemi. Anjeli boli stvorení ako nesmrteľní (t.zn. nikdy nezomrú). Ich nesmrteľnosť potvrdil sám Ježiš, keď povedal:

„Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia.“ (Lk 20,35-36)

Ježiš hovorí, že tak ako anjeli (deti alebo „Boží synovia“) žijú naveky, tak budú žiť aj tí, ktorí vstúpia do Božieho kráľovstva.

Anjeli, ktorých mená poznáme

Je len málo anjelov, ktorých mená poznáme. Najväčší z anjelov je podľa tradície archanjel Michal, „veľké knieža, čo stojí nad synmi tvojho národa“ (Dan 12,1), ktorý je vodcom nebeského vojska, bojoval proti „drakovi“, teda proti padlým anjelom, a zvrhol ich na zem (Zjv 12, 7). Michal je obhajcom Božieho ľudu pred Bohom (Dan 10, 13.21). Zobrazuje sa často ako bojovník, v ruke má kopiju, váhy a pod nohami draka.

Medzi anjelmi je veľmi významný ten, ktorý nesie meno Gabriel. Dvakrát bol poslaný k prorokovi Danielovi. Pri druhej príležitosti sa Daniel práve modlil, keď „rýchle priletel muž, Gabriel, ktorého som videl predtým vo videní...zhováral sa so mnou...“ a pokračoval v predpovedaní udalostí (Dan 9,21-27). Ján Krstiteľ a takisto aj sám Ježiš Kristus boli bezprostredne ohlásení práve cez anjela Gabriela. Gabriel sa zjavil najprv otcovi Jána Krstiteľa – Zachariášovi, ktorému povedal okrem iného aj svoju úlohu: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou“ (Lk 1,19). Z toho vidíme, že anjeli môžu stáť v slávnej prítomnosti Boha, zatiaľ čo ľudia nemôžu. Anjeli sú poslaní plniť Božie priania. Poslaním Gabriela bolo ohlásiť zázračné narodenie Jána Krstiteľa.

O šesť mesiacov neskôr sa Gabriel zjavil Márii, ktorá pochádzala z kráľovského rodu Dávida. Hovorí jej: „...našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1,26-33) Toto bola mimoriadna a do určitej miery aj nepríjemná udalosť, lebo Mária nebola vydatá. Bohu však nič nie je nemožné. Máriin snúbenec a neskorší manžel Jozef tiež dostal viackrát pokyny od anjela vo sne.

Keď sa Ježiš narodil v Betleheme, anjeli to ohlásili pastierom: „zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2,9-14)

Trojicu najväčších anjelov dotvára archanjel Rafael. Najviac sa spomína v Knihe Tobiáš ako „jeden zo siedmich anjelov, čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu.“ (Tob 12,15). Sprevádza mladého Tobiáša na cestách a uzdravuje jeho otca – navracia mu stratený zrak. Je ochrancom cestujúcich.

Sviatok troch archanjelov Michala, Gabriela a Rafaela slávime 29.septembra.

Anjeli strážcovia

„Nestihne ťa nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma, lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.“ (Žalm 91,10–12)

Anjel strážca je nebeský duch, pridelený Bohom, ktorý má dozerať na každého z nás počas nášho života. Úloha anjela strážneho je viesť nás k dobrým myšlienkam, prácam a slovám a chrániť nás od zlého. Anjeli strážni sa za nás modlia a prednášajú naše modlitby Bohu. Pomáhajú nám predovšetkým v hodine smrti. Významnou knihou Biblie pre spoznanie anjelov a ich činnosti je Kniha Tobiáš.

Anjel strážny nemôže vplývať priamo na náš rozum ani na našu vôľu, nie je všemohúci. Pôsobí nepriamo, vonkajšími znameniami alebo v našej obrazotvornosti vzbudzuje predstavy a následne myšlienky. Od sedemnásteho storočia cirkev slávila samostatný sviatok anjelov strážcov v celej Cirkvi v októbri. Od revízie cirkevného kalendára sa tento sviatok slávi 2. októbra.

Pán Ježiš hovorí v evanjeliu: „ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Existencia anjelov strážcov je dogma kresťanskej viery; tieto bytosti sú vždy prítomní pri nás, aby nám pomohli. Nech sa cítime akokoľvek sami, vždy je pri nás anjel strážny. Bdie nad nami a pomáha nám prekonať všetky ťažkosti a diablove nástrahy.

Anjeli jednotlivých cirkví (Kniha Zjavenia apoštola Jána)

V Zjavení sv. apoštola Jána (Apokalypsa) Boh prikazuje Jánovi, aby napísal každej zo siedmich cirkví list, pričom ich má adresovať ich anjelom, teda anjelom cirkví efezskej, smyrnianskej, pergamskej, tyatirskej, sardskej, filadelfskej a laodicejskej. (Zjv 2,1-3,22)

Človeka stvoril o niečo menšieho od anjelov

„Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!... A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,26-27)

Táto veta neznamená, že prví z ľudského rodu mali takú istú fyzickú prirodzenosť ako anjeli. Anjeli nemali nikdy zomrieť. Adam a Eva neboli stvorení ako nesmrteľní, len ich duša mala žiť večne. Prehrešili sa, a tak celá ľudská rasa hreší s nimi a musí zomrieť.

Žalm 8 oslavuje Božie stvorenia. Píše sa tu, že ľudská prirodzenosť je nižšia ako anjelská:

„...čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil...“ (Ž 8,5-6)

Nový zákon tiež potvrdzuje túto pasáž. Hovorí, že ľudia – zahŕňajúc aj Ježiša Krista – boli stvorení len o niečo menší od anjelov kvôli „utrpeniu smrti“ (Hebr 2,9). Anjeli neumierajú, ale ľudia áno. Dokonca aj Ježiš, syn Boha, bol smrteľný muž. Po smrti a vzkriesení však dostal slávu a česť, ktorá mu patrila, ako sám povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“ (Mt 28,18).

Padlí duchovia (démoni)

Sú to anjeli, ktorí neobstáli v skúške a previnili sa (mienka teológov je, že to bola pýcha). Títo anjeli odmietli nadprirodzenú blaženosť z dôvodu, že si k nej stačia sami, že ju dosiahnu vlastnými silami, bez Božej pomoci. Boh ich nezničil, iba limitoval v ich deštrukčnej činnosti. Ich postavenie je trvalé. Nemôžu zmeniť svoj stav, tak ako dobrí anjeli a svätí v nebi neodvrátia svoj zrak od Boha, ani démoni nemajú a ani nedostanú inú možnosť vrátiť sa.

Démoni sú padlí duchovia pod vedením satana. Satan je nazvaný kniežaťom alebo vodcom všetkých zlých duchov (Mt 9,34; 12,24, Mk 3,22; Lk 11,15). Démoni sa tiež volajú služobníkmi alebo vyslancami satana (Lk 4,35; 9,1.42; Jn 10,21). Satan je veľmi bystrý a inteligentný. Je oveľa rozumnejší ako ľudia. Má premyslenú taktiku. Jeho najväčším víťazstvom je presvedčiť ľudí o svojej neexistencii alebo neškodnosti (napr. rozprávky). Má výbornú organizáciu, spomenutú v Ef 6,10-12. Na rozum a vôľu človeka nemá vplyv priamo, to môže iba Boh. Vplýva na nás nepriamo – cez pamäť, obrazotvornosť a zmyslovú žiadostivosť.

Posadnutosť diablom je činnosť zlého ducha a deje sa proti vôli človeka. Nie je hriechom, je psychickým zlom a nemusí byť ani trestom za hriech.