Svätí na dnes

Životopisy svätých

23. februára

SV. POLYKARP

biskup a mučeník (zomr. r. 156?)

Sv. Polykarp bol žiakom apoštolov a priamo od nich prijal poverenie viesť Cirkev v maloázijskom meste Smyrne, čo je terajší Izmir v západnom Turecku.

Narodil sa okolo roku 70 pravdepodobne v nežidovskej (gréckej) rodine. Už v detstve sa dostal do styku s apoštolmi a "dobre poznal mnohých, čo videli Pána", ako o ňom napísal jeho slávny žiak sv. Irenej (Adv. haer. III, 3,4). Najväčšmi sa stýkal s apoštolom Jánom, ktorý ho údajne i ustanovil za biskupa smyrnianskej cirkvi.

Ako mladý biskup mal Polykarp možnosť spoznať sv. Ignáca Antiochijského, a to za dramatických okolností. Ignáca totiž prevážala ozbrojená eskorta do Ríma, kde bol potom umučený (asi roku 107). Ozbrojený sprievod so vzácnym väzňom sa zastavil aj v Smyrne, kde mohol Polykarp poskytnúť váženému antiochijskému biskupovi aspoň aké-také pohostinstvo. Pri jednej z ďalších zastávok v Troade napísal Ignác Polykarpovi list, v ktorom vydáva o ňom veľmi pekné svedectvo.

Polykarp zaujímal popredné, ak nie priam vedúce miesto medzi vtedajšími biskupmi Malej Ázie. Svedčí o tom fakt, že pri spore o dátum slávenia Veľkej noci maloázijskí biskupi poverili Polykarpa, akoby rokoval s rímskym biskupom - pápežom Anicetom. Bolo to koncom roku 154 alebo začiatkom rolu 155. Rokovania o jednotnom slávení Veľkej noci neboli síce úspešné, ale predstavitelia dvoch cirkevných tradícií nenarušili preto dobré vzájomné vzťahy. Ba pri spoločnom slávení svätej omše Polykarp na Anicetovu žiadosť viedol eucharistickú bohoslužbu.

V roku 155 alebo 156 rímske úrady uväznili Polykarpa a nútili ho, aby sa zriekol kresťanskej viery. Polykarp pevne, ale pritom veľmi pokojne vyšetrujúcemu prokonzulovi okrem iného povedal: "Osemdesiatšesť rokov slúžim Kristovi, a nikdy mi nič zlého neurobil. Ako by som mohol teda preklínať svojho Kráľa a Spasiteľa?" Staručkého biskupa odsúdili na smrť upálením. Rozsudok vykonali na štadióne v prítomnosti veľkého množstva ľudí. Polykarp sa aj v tejto ťažkej a bolestnej skúške správal obdivuhodne pokojne. Bolo to v súlade s jeho dôsledným nasledovaním Krista, ktoré odporúčal vo svojom jedinom zachovanom liste Filipanom: "Ustavične útočia na našu nádej a na záruku našej spravodlivosti, Ježiša Krista... On trpel za nás, aby sme v ňom žili. Máme teda nasledovať jeho trpezlivosť." (Flp 8,1-2).

Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.