Svätí na dnes

Životopisy svätých

17. októbra

SV. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ

biskup a mučeník (zomr. r. 107?)

Svätý Ignác Antiochijský patrí medzi významné osobnosti poapoštolského obdobia Cirkvi.

Čas jeho narodenia sa nedá bližšie určiť. Podľa niektorých náznakov sa zdá, že pochádzal z pohanskej rodiny a krst prijal až v dospelom veku. Roku 70 sa stal biskupom sýrskeho veľkomesta Antiochie, ktoré bolo v tom období tretím najväčším mestom Rímskej ríše (po Ríme a Alexandrii). Podľa starokresťanského historika Euzébia sv. Ignác bol druhým nástupcom sv. Petra na antiochijskom biskupskom stolci. Prvým bol Ignácov predchodca, biskup Evodios.

0 živote sv. Ignáca Antiochijského nevieme nijaké podrobnosti. Staré historické doklady hovoria predovšetkým o jeho odsúdení a o ceste do Ríma, kde mal byť hodený na roztrhanie divým zverom.

Ignáca po odsúdení eskortovala z Antiochie skupina vojakov, ktorí s ním nakladali veľmi surovo. Sám o nich v liste Rimanom hovorí ako o desiatich leopardoch, ktorých ešte aj to popudí, keď im človek urobí dobre. Napriek tomu sa však mohol počas cesty stretnúť s delegáciami niektorých maloázijských cirkví a mohol napísať sedem listov, ktoré patria medzi najcennejšie diela starokresťanskej literatúry.

Pri zastávke v Smyrne sa stretol s tamojším biskupom a neskorším mučeníkom Polykarpom a napísal listy cirkvám v Efeze, Magnézii a Trallách (Tralles). Listy osobne prevzali biskupi spomenutých cirkví, ktorí prišli do Smyrny aj so svojimi spolupracovníkmi, aby mohli stretnúť a pozdraviť vzácneho väzňa. Zo Smyrny poslal Ignác list aj Rimanom, v ktorom ich úctivo pozdravoval a prosil, aby nepodnikali nič na prekazenie jeho mučeníctva.

Ďalšiu väčšiu zastávku mal v Troade, odkiaľ napísal listy cirkvám vo Filadelfii a Smyrne, ako aj osobitný list biskupovi Polykarpovi, ktorému odporúčal do opatery opustenú antiochijskú cirkev.

Z Troady previezli Ignáca po mori do Neapola v Macedónsku, odtiaľ do Filíp a po Via Egnatia do prístavu Dyrachia (Durazzo) alebo Apolónie na západnom pobreží. Odtiaľ sa preplavili do Brindisi a po Via Appia došli do Ríma.

Dátum Ignácovej mučeníckej smrti nepoznáme. Podľa niektorých vážnych historických prameňov to bolo koncom roku 107, a to vo Fláviovom amfiteátri - Koloseu. Jeho kosti pozbierali rímski veriaci a umožnili ich neskoršie prevezenie do Antiochie. Tam sa slávil výročný deň mučeníkovej smrti 17. októbra. Pri jednej takej oslave kázal sv. Ján Zlatoústy, pričom spomenul osudy mučeníka a jeho telesných pozostatkov. Hovoril Antiochijčanom: "Vy ste sa tešili z jeho biskupského účinkovania a Rimania obdivovali jeho mučeníctvo. Pán vám vzal na krátky čas tento cenný poklad, aby ho ukázal Rimanom. A potom vám ho vrátil s väčšou slávou..."

V 5. storočí dal cisár Teodózius II. preniesť mučeníkove pozostatky do kostola, ktorý mu bol zasvätený. Pri nájazdoch Peržanov v 6. stor. alebo pred inváziou mohamedánskych Saracénov v 7. stor. boli ostatky sv. Ignáca prenesené do Ríma do kostola sv. Klementa, odkiaľ sa ich časti dostali do rozličných európskych miest.

Ako sme už spomehuli, sv. Ignác Antiochijský napísal počas cesty do Ríma sedem listov. Hoci sú to príležitostné spisy, vyvolané mučeníkovou situáciou a potrebami miestnych cirkví, ktorým boli určené, predsa tu ide o významné dokumenty, ktoré hovoria o živote a náuke Cirkvi v poapoštolskom období.

Z listov sv. Ignáca vidieť, že Cirkev na prelome 1. a 2. storočia mala už vyvinutú organizáciu. Tak v liste Magnézijcom čítame: "Usilujte sa robiť všetko pod vedením biskupa, ktorý zastupuje Boha, a (pod vedením) kňazov, ktorí zastávajú miesto apoštolského senátu, a diakonov, čo sú poverení službou Ježiša Krista" (Magn. 6,1). A v liste Trallanom: "Všetci nech rešpektujú diakonov ako Ježiša Krista, biskupa ako obraz Otca a kňazov ako Boží senát a apoštolský zbor; bez nich nie je Cirkev" (Trall. 3,1). Sv. Ignác prvý používa pre celú Cirkev názov "katolícka" a rímsku cirkev označuje ako "predsedníčku" ostatných cirkví.

Na obranu proti bludárom dokétom, ktorí tvrdili, že Ježiš Kristus mal iba zdanlivé telo, sv. Ignác v listoch prízvukuje skutočnosť Kristovho vtelenia, narodenia z Panny, utrpenia, smrti a vzkriesenia.

Listy sv. Ignáca Antiochijského prezrádzajú, že ich pisateľ bol celkom preniknutý Božím duchom. Sám sa nazýval "Theoforos" - "Nositeľ Boha". Podľa neho život v Bohu sa uskutočňuje vierou a láskou: "Viera je začiatok, láska je vrchol... Všetky ostatné cnosti sprevádzajú tie dve a vedú človeka k dokonalosti" (Efez. 14,1). V liste Rimanom vyjadruje nadprirodzený pohľad na mučeníctvo, ktorému ide v ústrety: "Hľa, priblížila sa chvíľa, v ktorej sa zrodím. Bratia, majte so mnou súcit! Nezabraňujte mi zrodiť sa k životu! Dovoľte mi, aby som dosiahol čisté svetlo..." (Rim. 6,2-3). "Nechajte ma, aby ma zožrali zvery, pomocou ktorých môžem dosiahnuť Boha. Som Božím zrnom a musím byť rozomletý zubami šeliem, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom. Radšej povzbudzujte zvery, aby sa stali mojím hrobom a aby nič nenechali z môjho tela, aby som po smrti nebol nikomu na ťarchu. Keď svet už neuvidí moje telo, vtedy budem ozajstným Kristovým učeníkom. Proste Krista za mňa, aby som sa takto stal Božou obetou" (Rim. 4,1-2).

Stretáme sa tu s mimoriadne vysokým ideálom mučeníctva, kde celkom ustupuje do pozadia akýkoľvek pocit krivdy, hnevu alebo odporu. Ešte aj nad takým základným prirodzeným citom, akým je strach z násilnej smrti, víťazí hlboká viera a čistá, bezpodmienečná láska.

Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991