Svätí na dnes

Životopisy svätých

13. januára

SV. HILÁR Z POITIERS

učiteľ Cirkvi (315 - 367)

Vo 4. storočí, po veľkých prenasledovaniach kresťanov, sa začal silný vonkajší i vnútorný rozvoj Cirkvi. K vnútornému rozvoju patrilo i prehlbovanie náboženských vedomostí, a to sa dialo pomocou teológie. Teológia prekvitala predovšetkým v oblasti východného Stredomoria: V Egypte, Sýrii a Malej Ázii. Na pôde gréckej a sýrskej kultúry sa utvorili nové náboženské pojmy, ktoré sa usilovali vyjadriť a priblížiť k chápaniu veriacich základné tajomstvá kresťanskej viery. Vznikli tak hodnotné teologické diela, ktoré nestratili svoj význam ani po šestnástich storočiach.

No nie všetkým teológom sa podarilo správne vyjadriť kresťanskú náuku. Niektorí zdôrazňovali priveľmi jednostranne niektorú pravdu viery a tým zatienili, alebo znetvorili iné. Tak napríklad teológ Árius, pochádzajúci z egyptskej Alexandrie, sa tak upriamil na kresťanskú pravdu o jedinom Bohu, že nevedel prijať náuku o Najsvätejšej Trojici. Neuznával božstvo Ježiša Krista, ktorého pokladal iba za najdokonalejšie Božie stvorenie. Áriova bludná náuka sa veľmi rozšírila a Cirkev musela podniknúť rozhodné kroky na jej potlačenie. Slávnostne ju odsúdila na prvom všeobecnom cirkevnom sneme v Nicei roku 325. No arianizmus tým nezanikol, zvlášť keď ho podporovali niektorí cisári. Preto po niekoľko desaťročí museli proti tejto bludnej náuke bojovať veľkí teológovia Cirkvi. Na Východe najviac zápasil s arianizmom a preň trpel známy alexandrijský biskup sv. Atanáz. Na Západe sa postavil proti arianizmu predovšetkým sv. Hilár, ktorého preto nazývajú i Atanázom Západu.

Svätý Hilár sa narodil okolo roku 315 v Poitiers, v terajšom západnom Francúzsku. O jeho mladosti nevieme nič určitejšie, iba že sa oženil a mal dcéru. Bol vzdelaný a pravdepodobne zastával nejakú významnejšiu funkciu v občianskej správe. Spočiatku nebol kresťanom. K viere ho priviedlo čítanie Svätého písma, v ktorom objavil zmysel života. Stal sa takým horlivým kresťanom, že ho okolo roku 350 zvolili za biskupa mesta Poitiers.

Hilár sa dal s veľkou horlivosťou do spravovania mladej cirkevnej obce. Popri normálnej dušpastierskej práci veľa úsilia venoval potlačeniu ariánskeho bludu, ktorý z Východu prenikal i na Západ. Neobmedzoval sa však iba na kritiku arianizmu, ale usiloval sa čo najdôkladnejšie vysvetliť a odôvodniť kresťanskú náuku o Najsvätejšej Trojici a osobitne o Kristovom božstve. S tým cieľom hneď v prvých rokoch biskupského účinkovania napísal komentár k Matúšovmu evanjeliu a začal zostavovať svoje hlavné dielo o Najsvätejšej Trojici - De Trinitate. Po ukončení sa tento spis skladal z dvanástich kníh. Ale iba prvé tri stihol napísať v Poitiers, lebo roku 356 ho cisár Konštans poslal do vyhnanstva do Frýgie v Malej Ázii.

Každé vyhnanstvo je trpké a také bolo aj Hilárovo vyhnanstvo v ďalekej cudzej krajine. No Hilár sa nepoddal malomyseľnosti, ale využil pobyt v Malej Ázii, ako najlepšie vedel. Oboznámil sa s tamojšou gréckou kultúrou a s teológiou východnej Cirkvi. Tam poznal zblízka myšlienkové korene arianizmu, proti ktorému bojoval, ale tam zároveň aj precítil potrebu väčšej spolupráce a väčšej jednoty medzi západnou a východnou Cirkvou. Zreteľne to vyjadril v spise o synodách - De Synodis, ktorý napísal na podnet galského episkopátu, ale obracal sa ním tak na západných, ako aj na východných biskupov. Vo vyhnanstve dokončil i traktát De Trinitate.

Hilár bol vo frýgijskom vyhnanstve približne tri roky. Keďže i tam bránil učenie Cirkvi a nechcel pristať na nijaké kompromisy s arianizmom, roku 359 ho vykázali z Malej Ázie ako "semenisko nesvornosti a rušiteľa Východu". Hilár sa pobral domov. Cestou sa zastavil v Carihrade a chcel navštíviť cisára. Ale ten ho neprijal. Zato tým radostnejšie ho prijali veriaci v Poitiers, kam prišiel niekedy v roku 360.

Vyhnanstvo Hilára nezastrašilo. Obohatený o cenné vedomosti a skúsenosti pustil sa do rozhodujúceho boja s arianizmom v Galii (terajšom Francúzsku). Kázal, písal, posielal okružné listy biskupom. Roku 361 sa zúčastnil na synode v Paríži, na ktorej zasadali biskupi z celej Galie. Synoda sa postavila za vierovyznanie nicejského cirkevného snemu, odsúdila ariánskych biskupov a Hilárovi dala čestný titul "osloboditeľ Galie".

Hilár sa usiloval očistiť od arianizmu i dôležité biskupské sídla mimo Galie. Tak spolu s biskupom Euzébiom Vercelským sa postavil proti Auxentiovi, ariánskemu biskupovi v Miláne (v terajšom severnom Taliansku). Hilár sa osobne vybral do Milána, aby tam pomohol urobiť poriadok, ale nepriateľský cisár mu rozkázal odísť z mesta. Tak mohol Hilár bojovať proti Auxentiovi, ba i proti samému cisárovi, iba prostredníctvom svojich polemických spisov.

Posledné roky života strávil Hilár v Poitiers pomerne pokojne. V tom období napísal komentáre k 67 žalmom a spis Liber (Tractatus) Mysteriorum - Kniha (alebo traktát) o tajomstvách. V komentároch sa usiloval ukázať, ako sú žalmy zamerané na Ježiša Krista. O to isté sa usiloval v Knihe o tajomstvách poukazom na starozákonných prorokov.

Sv. Hilár z Poitiers zomrel koncom roku 367. Pokladá sa za prvého z veľkých západných cirkevných Otcov, ktorí vynikli v obrane viery a zanechali dôležité teologické spisy. Jeho význam je predovšetkým v tom, že prvý systematicky spracoval texty Sv. písma, ktoré hovoria o Bohu a osobitne o Božom Synovi. Veľa urobil pre porozumenie východnej teológie na Západe. Istý životopisec sa vyslovil o sv. Hilárovi, že ukázal, ako k teológii nepatrí len jasná hlava, ale aj veľké srdce.

Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991