Svätí na dnes

Životopisy svätých

10. augusta

SV. VAVRINEC

diakon (zomr. r. 258)

Svätého diakona Vavrinca sme spomenuli už v životopise pápeža sv. Sixta II., ktorého liturgická spomienka pripadá na 7. augusta. Vavrinec bol totiž v čase Sixtovho pontifikátu hlavným rímskym diakonom a zomrel mučeníckou smrťou štyri dni po svojom biskupovi. Bolo to 10. augusta 258. Pochovali ho pri Tiburtínskej ceste.

To je vlastne všetko, čo o ňom môžeme s určitosťou povedať. Zachovali sa síce veľmi staré podrobné správy o jeho mučeníctve, ale sú popretkávané legendárnymi prvkami. Preto historickí kritici sú voči nim zdržanliví. Niektorí z nich sa odvolávajú na dekrét cisára Valeriána, podľa ktorého biskupi, kňazi a diakoni mali byť bez súdu a bez prieťahov sťatí mečom. Staré životopisy však hovoria, že diakona Vavrinca vyšetrovali, mučili a nakoniec upálili na žeravom rošte.

Keby však Vavrinca boli jednoducho sťali ako jeho biskupa Sixta a šiestich spoludiakonov, vtedy by sa nedala vysvetliť súhlasná zmienka najstarších historických prameňov o mučení ohňom a ostala by nevysvetliteľná aj mimoriadna úcta sv. Vavrinca v Ríme a v celej Cirkvi.

O Vavrincovom mučení ohňom hovorí vo 4. storočí a začiatkom 5. storočia pápež sv. Damazus, sv. Ambróz Milánsky, starokresťanský básnik Prudencius, sv. Augustín, sv. Maximus Turínsky a sv. Chryzológ. Po triezvom posúdení údajov, ktoré podávajú najstaršie správy, si možno zrekonštruovať jadro celého príbehu takto:

Vavrinec ako hlavný diakon mal okrem iného zodpovednosť za hmotný majetok a charitatívnu činnosť rímskej Cirkvi. Keď sa Valeriánovo prenasledovanie duchovenstva zostrilo, prípadne keď sa dozvedel o zabití svojho biskupa - pápeža Kalixta a ostatných diakonov, uvedomil si, že aj jeho stihne v krátkom čase ten istý osud a že všetko cirkevné imanie pripadne do rúk prenasledovateľov. Vtedy chytro rozdal všetky cirkevné peniaze a cennosti chudobným. Tým predbehol cisárskych úradníkov, ktorí sa nádejali, že pri jeho uväznení budú môcť obohatiť cisársku pokladnicu. Preto, keď sa ho zmocnili, hneď ho žiadali, aby im vydal cirkevné poklady. Vavrinec vtedy ukázal na zhromaždených chudobných a vyhlásil, že sú to poklady Cirkvi. Rozzúrený cisársky zmocnenec dal statočného diakona mučiť až po pomalé upálenie na kovovom rošte. Vavrinec zniesol túto ukrutnú smrť s obdivuhodne hrdinským pokojom. Životopisci uvádzajú, že pri tom i žartoval a modlil sa za Rím.

Jeho mučeníctvo vyvolalo medzi kresťanmi mimoriadnu ozvenu, takže liturgické slávenie jeho pamiatky bolo v poradí slávnostnosti hneď za sviatkom sv. Petra a Pavla. Pred jeho sviatkom sa slávila vigília a ôsmy deň po jeho sviatku oktáva. Jeho meno bolo zaradené do omšového kánona. Vavrincovo významné miesto v starej liturgii rešpektovala aj nová liturgická reforma, ktorá svätí jeho deň ako liturgický sviatok.

Prvý kostol zasvätený sv. Vavrincovi dal postaviť už cisár Konštantín Veľký (zomr. 337), a to neďaleko svätcovho hrobu. Priamo nad hrobom dal postaviť ďalšiu baziliku pápež Pelagius II. v 6. storočí. Približne na jej mieste stojí terajšia bazilika S. Lorenzo fuori le mura (Sv. Vavrinec za hradbami), ktorú dal postaviť pápež Honorius III. v 13. storočí. Táto bazilika stojí pri známom rímskom cintoríne Campo Verano a patrí medzi päť patriarchálnych bazilík popri lateránskej, svätopeterskej vo Vatikáne, S. Maria Maggiore a sv. Pavla za hradbami. Okrem spomenutej baziliky, ktorá je nad hrobom sv. Vavrinca, vzniklo v Ríme viac ako 30 kostolov zasvätených tomuto svätcovi. Niektoré časom zanikli, ale viaceré stoja dodnes.

Úcta sc. Vavrinca sa v stredoveku rozšírila po celej západnej Cirkvi. Mnohé spolky a povolania ho uctievali ako svojho patróna.

Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991.