Svätí na dnes

Životopisy svätých

12. júla

SV. JÁN GUALBERT

mníšsky reformátor (zomr. r. 1073)

Benediktínska rehoľa sa veľmi zaslúžila o pokresťančenie Európy. Početné benediktínske kláštory boli po celé stáročia strediskami náboženského (najmä liturgického) a kultúrneho života. No po istom čase prvotná mníšska horlivosť poklesla. Bolo treba uskutočniť vnútornú obnovu. O tú sa zaslúžili jednak reformné hnutia (napr. clunyjské hnutie v 10.-12. stor.), jednak nové, reformované vetvy rehole. Jednou z nich boli vallombroziáni, ktorých založil sv. Ján Gualbert.

Sv. Ján Gualbert (tal. Giovanni Gualberto) pochádzal zo stredotalianskeho kraja Toskánska. Narodil sa niekedy okolo r. 1000. Po prekonaní otcovho odporu vstúpil do benediktínskeho kláštora San Miniato vo Florencii. Ale tamojšia disciplína nezodpovedala jeho predstavám o rehoľnej dokonalosti. A keď sa dozvedel, že vtedajší opát kláštora dostal tento úrad od florentského arcibiskupa za peniaze, pokladal za potrebné niečo urobiť.

Na radu pustovníka Teuzona verejne protestoval proti postupu arcibiskupa a opáta. Keď to nepomohlo, opustil kláštor i mesto. Hľadal kláštor, v ktorom by mohol naplno "slúžiť Kristovi podľa reguly sv. Benedikta". Prešiel viaceré kláštory v provincii Romagna, dokonca aj prísny kláštor Camaldoli, až napokon prišiel na miesto nazývané Aquabella v hornatom kraji na východ od Florencie. Tam našiel dvoch horlivých pustovníkov z kláštora Settimo. Spolu s nimi a s pomocou opáta Guarina z kláštora Settimo založil mníšsku komunitu, ku ktorej sa postupne pridávali mnísi, klerici i laici, ktorí túžili po kresťanskej dokonalosti podľa evanjeliových rád.

27. januára 1037 sa pripojil k mníšskej komunite florentský duchovný, bývalý notár, ktorý daroval spoločenstvu kapitál potrebný na vybudovanie kláštora a kostola. Tak vzniklo známe mníšske stredisko, ktoré dostalo názov Vallombrosa (lat. "Vallis umbrosa"). Postupne vznikli v strednom a severnom Taliansku viaceré mníšske komunity, ktoré boli odvislé od kláštora Vallombrosa. Pápež Viktor II. ich schválil r. 1055 ako osobitnú vetvu benediktínskeho rádu (Congregatio Vallis umbrosae Ordinis S. Benedicti). V r. 1090 znovu potvrdil toto mníšske združenie pápež Urban II.

Ján Gualbert bol hlavným predstaveným nového rehoľného združenia. V zachovaných dokumentoch vystupoval najprv jednoducho pod titulom predstavený (praepositus). Údajne sa dlhší čas bránil prijať opátsku hodnosť. Ale neskôr sa už podpisoval ako opát.

Cieľom vallombroziánov, ako sa nazývali noví mnísi, nebola iba vnútrorehoľná reforma, ale šírenie reformného ducha vo všetkých cirkevných zložkách. Najviac bojovali proti simónii (svätokupectvu) a konkubinátu duchovenstva, a to nielen príkladom vrcholnej chudoby a sebadisciplíny, lež aj kázňami. Viacerí boli úspešní kazatelia.

Opát Ján Gualbert zomrel 12. júla 1073 v kláštore sv. Michala v obci Passignano pri Florencii. Tam ho aj pochovali. Za svätého ho vyhlásil pápež Celestín III. roku 1193.

Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995