Svätí na dnes

Životopisy svätých

11. júla

SV. BENEDIKT Z NURSIE (Norcie)

patriarcha západného mníšstva (480? - 547?)

Sv. Benedikt z Nursie, patriarcha západného mníšstvaRozšírenie kresťanstva v Európe a rozvoj západnej kresťanskej kultúry, z ktorej sa vyvinula terajšia západná civilizácia, si nemožno predstaviť bez diela svätého Benedikta. Jeho regula usmernila vývoj mníšstva a reholí v západnom kresťanstve, jeho duchovní synovia (sv. Augustín Canterburský, sv. Bonifác, sv. Wilibrord, sv. Oskár, sv. Vojtech a i.) sa stali apoštolmi európskych krajín, jeho kláštory boli učiteľmi a vychovávateľmi mladých európskych národov.

Sv. Benedikt pochádzal zo zámožnej a vyššie postavenej rodiny. Narodil sa okolo roku 480 v mestečku Norcia (latinsky Nursia), ktoré leží v terajšom stredotalianskom kraji Umbrii. Keďže chlapec prejavoval nadpriemerné rozumové schopnosti, rodina ho poslala na vyššie štúdiá do Ríma. Benediktovi sa páčili štúdiá, ale nepáčili sa mu mravy rímskych študentov. Preto po istom čase odišiel do kopcovitého kraja na východ od Ríma, kde sa v osade Affile, v blízkosti Subiaca, pripojil ku skupine askétov, ktorí žili v modlitbe a sebazapieraní.

Benedikt vynikal v asketickej horlivosti a čoskoro sa začali u neho prejavovať mimoriadne divotvorné schopnosti, ktoré ho potom sprevádzali po celý život. Aby sa vyhol obdivu, uchýlil sa do odľahlej jaskyne, kde žil tvrdým pustovníckym životom. Samota ho však neochránila od pokušení. Keď boli veľmi silné, Benedikt sa v boji proti nim nezdráhal hodiť i do tŕnia, aby tak prekonal zmyselné chúťky. Takto žil asi tri roky.

Medzitým sa však o prísnom pustovníkovi dozvedeli rozliční ľudia. Najprv to bol akýsi mních, ktorý dal Benediktovi mníšske rúcho a z času na čas mu prinášal jedlo. Neskôr ho objavili pastieri a zvesť o ňom sa rozniesla. Ľudia ho začali vyhľadávať, a keď' v istej blízkej mníšskej komunite zomrel predstavený, mnísi naliehali na Benedikta, aby sa ujal ich vedenia. Ten iba po veľkom váhaní súhlasil s ich žiadosťou. Lenže mnísi boli naučení na ľahší život. Preto sa im prísny predstavený rýchlo zunoval a chceli ho otráviť. No podľa legendy sa pohár s otráveným vínom roztrieštil, keď ho Benedikt pred pitím požehnal.

Po sklamaní, ktoré zažil medzi zlými mníchmi, sa Benedikt znova utiahol do svojej jaskyne nad Subiacom. Jeho skrytému životu bol však už koniec. Začali ho vyhľadávať mladí ľudia, ktorí chceli žiť, pracovať a modliť sa ako on. Tak vzniklo pri Subiacu dvanásť malých mníšskych spoločenstiev, ktoré viedol Benedikt. Rozkvet asketického života vyvolával obdiv mnohých ľudí, ale aj žiarlivosť istého kňaza, ktorý chcel rôznymi intrigami zničiť Benediktovo dielo. Benedikt sa preto rozhodol odísť na iné miesto. S niekoľkými mníchmi sa vydal na juhovýchod, kde sa napokon usadil na vrchu nad mestom Cassinom. Tu na vrchu Montecassino vznikla kolíska veľkého a slávneho benediktínskeho rádu. Bolo to pravdepodobne roku 529.

Napriek tomu, že pri Montecassine boli v tom čase až dve biskupstvá (Cassino, Aquino), na vrchu stáli ešte pohanské svätyne. Benedikt si vybral práve toto miesto, aby ho zasvätil Božej službe a urobil z neho živé ohnisko, z ktorého vyžarovala viera a kresťanská kultúra do celej Európy.

V živote sv. Benedikta možno badať istý vývoj mníšskeho ideálu. Najprv, až do odchodu zo Subiaca, bol pod silným vplyvom východných vzorov: egyptských a sýrskych pustovníkov, ako aj mníšskeho spôsobu života podľa reguly sv. Bazila Veľkého. No bohaté životné skúsenosti spojené s nadprirodzeným svetlom osobitnej charizmy ho priviedli napokon k takému typu mníšskeho života, v ktorom sa spájala Božia oslava so všestrannou službou ľuďom. Jeho mníšsky ideál vylučoval dve krajnosti: na jednej strane túlavých mníchov, ktorí sa často stávali obeťou svojej náladovosti a zapríčiňovali mnohé neporiadky, a na druhej strane izolovaných askétov, ktorí sa aj tými najväčšími výstrednosťami usilovali o osobnú dokonalosť bez ohľadu na potreby ostatných ľudí. Benedikt vyžadoval pevný, dobre organizovaný kláštor, kde by mnísi pod otcovským vedením opáta oslavovali Boha, ale zároveň by slúžili Cirkvi a ľuďom tak, ako to dejinné okolnosti vyžadujú. Preto sa benediktínske kláštory stali strediskami slávnostnej bohoslužby, ale pritom zároveň ohniskami, z ktorých sa šírila viera a duchovná i hmotná kultúra. Prvým takýmto kláštorom a vzorom pre stá nasledovníkov po celom svete sa stal práve kláštor Montecassino.

Prítomnosť sv. Benedikta a veľký rozkvet kláštora priviedli na Montecassino významných pútnikov: pápežov a iných cirkevných hodnostárov, kráľov a svetské kniežatá. Prišli sa povzbudiť k ctihodnému opátovi a hľadali u neho radu a pomoc. Benedikt im neraz s prorockou otvorenosťou vyčítal ich nedostatky a predpovedal budúce udalosti.

V blízkosti montecassinského kláštora žila v posledných rokoch svojho i Benediktovho života jeho sestra sv. Školastika. Podobne ako brat i ona sa oddala mníšskemu životu a pokladá sa za spoluzakladateľku ženskej vetvy benediktínskej rehole. Keď Školastika zomrela, Benedikt ju dal pochovať do hrobu, ktorý mal pripravený pre seba. Krátko po nej však zomrel i on. Podľa starého podania to bolo 21. marca 547. Pochovali ho vedľa sestry. Ich hroby sú pod hlavným oltárom montecassinskej baziliky.

Už za života sv. Benedikta vznikli okrem Montecassina dva benediktínske kláštory v strednej Itálii (Subiaco, Terracina). Po nich rýchlo nasledovali ďalšie v Itálii, Galii, Španielsku, Británii a v strednej Európe. Najväčší rozvoj dosiahla benediktínska rehoľa v období od 10. do 15. storočia, kedy vznikli viaceré benediktínske kláštory aj na Slovensku. Najznámejšie z nich boli opátstvo sv. Hypolita na Zobore v Nitre, opátstvo sv. Benedikta na Skalke pri Trenčíne a opátstvo v Hronskom Sv. Beňadiku. Zo zoborského opátstva vyšli dvaja slovenskí benediktínski svätci Andrej-Svorad a Benedikt. Slovenské benediktínske kláštory zanikli v 16. storočí pod vplyvom protestantskej reformácie, povstania a vojny s Turka-mi. Akýmsi ich pokračovateľom sa stal kláštor sv. Andreja-Svorada, ktorý vznikol roku 1927 v Clevelande, v Spojených štátoch amerických, a roku 1934 bol povýšený na samostatné opátstvo.

Veľký význam sv. Benedikta pre rozšírenie kresťanskej viery a kultúry v Európe je nepopierateľný a zvlášť ho zdôrazňovali poslední pápeži. Preto Pius XII. nazýval sv. Benedikta "otcom Európy", Pavol VI. ho roku 1964 slávnostne vyhlásil za patróna Európy, Pápež Ján Pavol II. potvrdil tento titul, ibaže ho 31. decembra rozšíril aj na sv. Cyrila a Metoda, ktorých vyhlásil za spolupatrónov Európy.