Svätí na dnes

Životopisy svätých

16. mája

SV. ANDREJ BOBOLA

kňaz a mučeník (1591 - 1657)

O sv. Andrejovi Bobolovi by sme mohli povedať, že patrí medzi najstatočnejších svedkov Kristovho evanjelia a zároveň medzi najkrvavejších svedkov rozdeleného kresťanstva.

Narodil sa v Sandomirskom vojvodstve (v terajšom juhovýchodnom Poľsku) roku 1591. Študoval na jezuitských školách v Sandomire a vo Viľňuse, kde aj vstúpil do jezuitskej rehole roku 1611 vo veku 20 rokov. Nasledovalo 11 rokov rehoľnej výchovy a kňazských štúdií, po ktorých bol roku 1622 vysvätený za kňaza.

Najprv pôsobil v litovskom meste Viľňus ako kazateľ a ako duchovný vedúci Mariánskej kongregácie. Mariánska kongregácia bola náboženský spolok, v ktorom sa veriaci združovali podľa stavov (študenti, učitelia, robotníci, muži, ženy a pod.). Hnutie Mariánskych kongregácií vzniklo na podnet jezuitov v Ríme, no časom sa veľmi rozšírilo a malo veľký význam pri obnove a prehlbovaní náboženského života.

Po niekoľkoročnom pôsobení vo Viľňuse bol Andrej Bobola vymenovaný za predstaveného jezuitského kláštora v bieloruskom meste Bobrujsk. Aj ako predstavený sa venoval čo najviac duchovnej službe veriacich. Ba keď bolo treba, pomáhal i telesne. To sa prejavilo zvlášť pri epidémii moru, ktorá postihla v tom čase východnú Litvu a Bielorusko. Bez ohľadu na nebezpečenstvo nákazy páter Bobola pomáhal chorým a zomierajúcim až do krajného vypätia svojich síl.

Od roku 1636 určili predstavení Andreja Bobolu za ľudového misionára. Horlivý kňaz pôsobil na veľkom území okolo rieky Pripiať v Bielorusku. Tamojší kresťania mali veľmi slabé náboženské vedomosti a aj mravne boli na nízkej úrovni. Okrem toho iba časť bola spojená s Rímom po Brest-Litovskej únii, ktorá sa uskutočnila roku 1596. Ostatní boli pravoslávni a často veľmi nepriateľskí voči Rímu. Medzi nimi účinkoval páter Bobola 20 rokov. Katolíkov privádzal k hlbšiemu náboženskému životu a pravoslávnych získaval pre zjednotenie s Rímom. Takto sa mu podarilo získať celé pravo-slávne dediny.

Tieto úspechy veľmi popudili tvrdých zástancov pravoslávia. Úspešného misionára nazývali "dušochvat", uchvatiteľ duší, a usilovali sa ho znemožniť. Keď nemohli proti nemu otvorene vystúpiť sami, najímali si skupiny chlapcov, aby ho prepadávali a hanobili.

Veľká príležitosť nepriateľským pravoslávnym sa naskytla vo vojne Kozákov proti Poľsku v rokoch 1649-57. Kozáci zaplavili Bielorusko a spolu s miestnymi pravoslávnymi sa vŕšili na kňazoch a veriacich, ktorí boli zjednotení s Rímom. Desiatky kňazov a tisíce veriacich zaplatili životom za svoju vernosť katolíckej Cirkvi.

Je samozrejmé, že nepriatelia Cirkvi mali mimoriadny záujem chytiť horlivého misionára Andreja Bobolu. Nakoniec sa im to podarilo 16. mája 1657 v blízkosti mestečka Janov, práve keď kňaz končil sv. omšu. Kozáci sa naň vrhli, stĺkli ho palicami a priviazaného za koňa ho vliekli do blízkeho Janova. Tam skrvaveného kňaza "súdili". Keď sa nechcel zriecť katolíckej Cirkvi, pomstili sa mu mimoriadne ukrutným spôsobom: šľahali ho bičmi, sekali kosákmi, z chrbta mu stiahli kožu a po celom tele ho pálili fakľami. Keď z posledných síl vyznával vernosť Cirkvi, odrezali mu pery, vytrhli jazyk a vylúpili oko. Napokon ho dorazili mečom.

Zmasakrované misionárovo telo pochovali nábožní veriaci najprv v Janove a neskôr ho odovzdali jezuitom v meste Pinsk. Tam ho našli neporušené pri premiesťovaní cintorína roku 1808. Vtedy ho preniesli do Polocka, kde v tom čase sídlil hlavný predstavený jezuitov, ktorí sa zachovali pri prechodnom zrušení rádu (1773-1814) v Bielorusku. Mučeníkovo telo uložili do sklenej rakvy. Tak ho našli vojaci ruskej Červenej armády roku 1922. Cennosti, ktoré tam boli, skonfiškovali, ale zachované telo odovzdali do Prírodovedeckého múzea v Moskve, kde bolo asi rok.

Roku 1923 v mene pápeža Pia XI. požiadali sovietsku vládu o vydanie mučeníkovho tela dvaja severoamerickí jezuiti, ktorí boli členmi pápežskej komisie na pomoc hladujúcim v sovietskom Rusku. Vláda im vyhovela, a tak sa roku 1924 dostalo telo Andreja Bobolu z Moskvy cez Odesu do Ríma. Tam bolo uložené najprv v tzv. Matildinej kaplnke vo Vatikáne a neskôr pri oltári sv. Františka Xaverského v hlavnom jezuitskom kostole Del Gesú v Ríme.

Umučeného kňaza-misionára si hneď po smrti ctili v krajinách, ku ktorým mal bližší vzťah: v Poľsku, odkiaľ pochádzal, a v Bielorusku a Litve, kde pôsobil. Uctievali si ho nielen katolíci, ale aj početní pravoslávni. Na jeho príhovor mnohí dostali mimoriadne milosti. Roku 1853 ho pápež Pius IX. vyhlásil za blahoslaveného. Za svätého ho vyhlásil pápež Pius XI. v apríli roku 1938. Po svätorečení slávnostne previezli telo sv. Andreja Bobolu do rodného Poľska. Vtedy sa už svätcova úcta rozšírila aj do iných krajín. Sv. Andrej Bobola sa stal vzorom hrdinskej vernosti Cirkvi a úsilia po zjednotení pravoslávnej Cirkvi s Rímom.

No najväčšmi si vždy uctievali a uctievajú hrdinského mučeníka jeho spolurodáci. Zvlášť sa to prejavilo v druhej svetovej vojne počas varšavského povstania, keď prenášali svätcovo telo z jednej štvrte do druhej podzemnými chodbami kanalizácie. Blízkosť tejto vzácnej relikvie bola pre nich prameňom sily v ťažkej situácii a prameňom nádeje do budúcnosti.

Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991