Svätí na dnes

Životopisy svätých

7. decembra

SV. AMBRÓZ

biskup a cirkevný učiteľ (339? - 397)

Vo štvrtom storočí kresťanstvo získalo slobodu a zrýchlilo vonkajší rast. No väčšia voľnosť a vonkajší rozvoj boli spojené s nemalými vnútornými problémami. Na jednej strane to bolo zníženie spoločenskej a mravnej úrovne kresťanského života a na druhej vieroučné nejasnosti, ktoré sa rozrástli do vážnych rozporov. Na dovŕšenie všetkého zasahovali do cirkevných problémov cisári; niekedy šťastlivo, ale často nevhodne, ba priamo škodlivo. Takáto situácia vyžadovala na vedúcich miestach Cirkvi silné osobnosti. A jednou z nich bol nepochybne milánsky arcibiskup sv. Ambróz.

Svätý Ambróz bol synom vysokého cisárskeho funkcionára, prefekta pretória v Trevíre, v terajšom juhozápadnom Nemecku. Tam sa narodil pravdepodobne roku 339. Mal ešte aspoň dvoch súrodencov: sestru Marcelínu a brata Satyra. Obidvaja boli starší od neho. Otec zomrel, keď bol Ambróz ešte chlapec. Matka sa s deťmi presťahovala do Ríma. Tam na Vianoce roku 353 Ambrózova sestra Marcelína zložila slávnostný sľub panenstva.

O Ambrózovej mladosti nevieme nič určitejšie. Pravdepodobne študoval gramatiku a rétoriku, ako možno usúdiť z jeho častých citátov rímskych klasických autorov, najmä Sallustia, Ciceróna a Vergília. Po skončení štúdií začal úradnícku dráhu v štátnej službe. Po niekoľkých rokoch sa stal správcom severoitalských provincií Ligúrie a Emílie.

V tom čase bolo tamojšie obyvateľstvo, zvlášť v meste Miláne, už z veľkej časti kresťanské, ale roztrieštené vplyvom bludnej náuky arianizmu. Pričinením cisárov malo vtedy Miláno dokonca ariánskeho biskupa Auxencia. Ambróz si však pri vedení štátnej administratívy počínal veľmi rozvážne a usiloval sa byť spravodlivý voči všetkým bez ohľadu na náboženské presvedčenie. To mu získalo sympatie Milánčanov z obidvoch táborov.

Keď roku 374 biskup Auxencius zomrel, očakávala sa búrlivá voľba nového biskupa. Ambróz chcel predísť najhoršiemu, a preto išiel osobne na cirkevné zhromaždenie, kde povzbudzoval všetkých k rozvážnosti a zmierlivosti. Výsledok jeho zásahu bol nečakaný: zhromaždenie ho jednohlasne zvolilo za nového milánskeho biskupa.

Vzdialenému pozorovateľovi sa to všetko môže zdať veľmi jednoduché. Skutočnosť však nebola ani zďaleka jednoduchá. Už aj preto, lebo Ambróz nielenže nebol kňaz, ale ani kresťan. Hoci pochádzal z kresťanskej rodiny, podľa vtedajšieho zvyku odkladal s krstom až na neskorší čas. V čase voľby bol iba katechumenom. Ďalšia ťažkosť bola v tom, že Ambróz nikdy predtým neštudoval Sväté písmo a cirkevnú náuku, čo potreboval na vykonávanie takej dôležitej cirkevnej funkcie, ako bolo vedenie severoitalskej cirkevnej metropoly. Ambróz si to všetko uvedomoval, a preto sa usiloval vyhnúť prijatiu biskupskej hodnosti. Ale keď sa aj okolití biskupi a cisár Valentinián I. pripojili k vôli ľudu, Ambróz sa poddal; 30. novembra 374 prijal krst a o týždeň, teda 7. decembra, biskupskú vysviacku.

Jedna z prvých starostí nového biskupa bola získať potrebné teologické vedomosti. Pod vedením kňaza Simpliciána sa dal do štúdia Svätého písma a gréckych teológov, najmä Atanáza, Origena a Bazila. Pritom však už musel plniť aj ostatné povinnosti duchovného pastiera. Na kázne sa pripravoval dlhým rozjímaním o patričných statiach Svätého písma, ktoré vysvetľoval.

Netrvalo dlho a z Ambróza sa stala príkladný duchovný pastier, vysluhovateľ Božích tajomstiev a učiteľ. Celé svoje myslenie a cítenie dal do služby Cirkvi. Prácou za jej pravovernosť a jednotu, ako aj bojom za jej nezávislosť od štátnej moci sa stal vedúcou osobnosťou západného kresťanstva vo svojom období.

No kým v boji proti silným odporcom bol pevný až tvrdý, voči slabým bol jemnocitný, takže sa stal ochrancom bezmocných a otcom sirôt. Aby mohol vykúpiť odvlečených kresťanov, neváhal predať zlaté bohoslužobné nádoby. A v čase biedy povzbudzoval kňazov, aby rozumne ale veľkodušne pomáhali tým, čo to potrebujú. Pripomínal im, aby nezabúdali ani na tých, čo na seba nemôžu upozorniť: "Pamätaj na tých, čo sú vo väzení; takisto majú mať miesto v tvojej pamäti chorí, čo ti nemôžu kričať do uší."

V pastoračnej činnosti venoval Ambróz osobitnú starostlivosť katechumenom, to znamená tým, čo sa pripravovali na prijatie krstu. Jeho najznámejším katechumenom sa stal sv. Augustín, ktorého milánsky arcipastier pokrstil na veľkonočnú vigíliu (24. apríla) 387. Starostlivo sa venoval aj kajúcnikom; nevyžadoval od nich len plnenie pokánia, ale viedol ich k úprimnej zmene života.

Ambróz však nemyslel iba na hriešnikov, ale aj na tých, čo sa vyznačili v Cirkvi hrdinstvom mučeníctva a panenského života. Zvlášť panenstvo si cenil a vedel ho tak propagovať, že až z Bologne a Piacenzy prichádzali do Milána dievčatá, aby sa zasvätili Bohu. Jeho slová o tejto téme boli také účinné, že niektoré matky nechceli pustiť svoje dcéry na jeho kázne, aby sa potom nerozhodli zložiť sľub panenstva.

Biskupova pastoračná činnosť prinášala bohaté plody. Okrem iného sa o to zaslúžila skutočnosť, že Ambróz spájal poučenia s príkladom vlastného života. Každodenne okrem nedieľ a sviatkov sa postil tak, že jedol iba raz za deň. Okrem toho žil v chudobe, lebo keď sa stal biskupom, všetko svoje imanie dal Cirkvi. Panenstvo a čistotu odporúčal nielen iným, ale aj sám ich dodržiaval tak dôsledne, že sv. Augustín ho úprimne obdivoval.

V priebehu 4. storočia sa stala z Milána dôležitá cirkevná metropola. Preto musel milánsky biskup zasahovať do života a organizácie viacerých biskupstiev v severnej Itálii, ba sčasti aj na území terajšieho Švajčiarska. Podľa potrieb rastúcej Cirkvi Ambróz založil nové biskupstvá a staral sa, aby dobre prosperovali. Jeho vplyv však siahal ďaleko za hranice milánskej cirkevnej provincie: do Panónie, Dácie, Macedónie, ba i ďalej na Východ. Keď bola niekde potrebná alebo užitočná jeho osobná prítomnosť, vydal sa i na cesty. Takto cestoval viackrát do Aquileje, Sirmia, Vercelli, Bologne, Florencie, Pávie, do Ríma.

Pre svoje dôležité postavenie v Cirkvi ako aj preto, že Miláno bolo jedným zo sídelných cisárskych miest, Ambróz sa častejšie dostal do styku s cisármi.

Dobrý vzťah udržiaval so západným cisárom Graciánom (375-383). Bol jeho priateľom a poradcom. V dôsledku Ambrózovho vystúpenia na Aquilejskej synode cisár odstránil z funkcie ariánskych biskupov a urobil opatrenia, aby pápež Damaz v Ríme mohol nerušene vykonávať svoj úrad.

Keď bol Gracián zabitý v boji s uzurpátorom Maximom, na jeho miesto mal nastúpiť 12-ročný Valentinián II. (383-392). Maximus ho pozval do Trevíru (Trier v NSR), aby s ním uzavrel dohodu. Vtedy Valentiniánova matka Justína, ktorá ináč nemala Ambróza v obľube, lebo bola ariánka, ho požiadala, aby sprevádzal jej nedospelého syna a pomohol mu obrániť zákonité práva. Biskup nebol nadšený týmto poslaním, ale napokon išiel, lebo dúfal, že za jeho služby sa mladý cisár a jeho matka budú správať žičlivejšie voči Cirkvi. V Trevíre nebol celkom úspešný, ale dosiahol aspoň to, že Maximus uznal Valentiniánovu suverenitu nad Itáliou, Afrikou a Ilýriou.

Valentinián bol Ambrózovi vďačný za preukázané služby a na jeho žiadosť presadzoval cirkevné záujmy, kde bolo treba. Horšie bolo s cisárovou matkou Justínou. Tá naďalej nadŕžala ariánom. Keď roku 384 hľadal v Miláne útočište ariánsky biskup Merkurín, cisárovná ho slávnostne prijala a žiadala Ambróza, aby mu vydal jednu z dvoch milánskych bazilík. Ten však niekoľko ráz rozhodne odmietol. Justína dala vojensky obsadiť obidve baziliky. Ľud sa postavil na obranu kostolov a svojho biskupa, ktorému sa cisárovnin poverenec vyhrážal smrťou. Hrozila nebezpečná zrážka. Ambróz prosil veriacich, aby sa nedopúšťali násilia. Ľudia poslúchli, ale ostali ďalej na stráži spievajúc hymny, ktoré ich naučil Ambróz. Napokon cisárovná ustúpila.

Uzurpátor Maximus sa usiloval využiť napätú situáciu na to, aby oslabil Valentiniánovo postavenie. Vtedy cisár a jeho matka znova žiadali biskupa, aby v ich mene rokoval s Maximom. Ambróz šiel, dôstojne reprezentoval záujmy cisára i Cirkvi, ale nedosiahol želateľný úspech. Maximus žiadal priveľa. A keď nepresadil svoje požiadavky po dobrom, rozhodol sa pre vojnu. Do vojny zasiahol aj východný cisár Teodózius I. Veľký (379-395), ktorý bránil Valentiniánove záujmy. Rozhodujúca bitka sa odohrala v lete 388 pri Aquileji. Teodózius zvíťazil, Maxima zajal a dal ho popraviť. Po bitke pri Aquileji Valentinián presídlil do Trevíru, kým v Miláne ostal Teodózius.

Cisár Teodózius si vážil Ambróza a biskup zasa rešpektoval mocného cisára. No keď išlo o cirkevné veci, biskup sa pevne držal zásady, ktorú uplatňoval už predtým v sporoch s panovníkmi, že totiž cisár nie je nad Cirkvou, ale v Cirkvi. Mnohých prekvapila rozhodnosť, s akou vystúpil Ambróz proti cisárovi, keď tento dal roku 390 pozabíjať 7000 Solúnčanov za to, že ktosi zavraždil veliteľa solúnskej posádky. Biskup rozvážne, ale pevne žiadal cisára, aby verejne odsúdil tento svoj čin a aby zaň robil pokánie. Teodózius najprv nebol ochotný, ale potom poslúchol. Robil niekoľkotýždňové verejné pokánie, po ktorom ho Ambróz znova pripustil do spoločenstva veriacich.

Ambróz bol neúnavne činný až do konca života. Ešte vo februári 397 šiel do Pávie, aby sa tam zúčastnil na voľbe nového biskupa. No do Milána sa vrátil už smrteľne chorý. Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla. Pochovali ho v bazilike sv. Gerváza a Protáza, ktorú on vybudoval a ktorú Milánčania premenovali na ambroziánsku baziliku.

Svätý Ambróz bol nielen horlivý duchovný pastier, ale aj plodný spisovateľ. Jeho spisy vychádzali poväčšine z pastorácie a na ňu boli aj zamerané.

19 exegetických spisov k Starému zákonu ako aj komentár k Lukášovmu evanjeliu zostavil na základe svojich homílií. Keďže citoval celé odseky Svätého písma, jeho spisy sú cenným prameňom na poznanie najstaršieho známeho latinského prekladu biblie nazývaného Itala.

Vieroučné spisy boli zamerané proti herézam vtedajšieho obdobia. Pre novokrstencov napísal katechézy, v ktorých im vysvetľoval tajomstvá viery. Veľký pastoračný význam mali jeho diela o sviatostiach a vysvetlenie vyznania viery.

V morálno-asketických spisoch sa sv. Ambróz obracal predovšetkým na Bohu zasvätené panny, ktorým kládol za vzor panenskú Matku Pána Ježiša.

Celkove možno povedať, že z latinských cirkevných otcov sv. Ambróz písal najviac o Panne Márii. Predstavil ju z trojakého hľadiska:
a) vo vzťahu k Ježišovi Kristovi ako ustavičnú pannu a Bohorodičku;
b) vo vzťahu k Cirkvi ako jej predobraz ("typus Ecclesiae"), ako druhú Evu a pannu-matku;
c) z morálneho hľadiska vyzdvihol jej bezhriešnosť ako aj plnosť cností.

V literárnej pozostalosti sv. Ambróza sa zachovalo aj 91 listov, ktoré sú cennými historickými prameňmi pre poznanie toho obdobia.

Sv. Ambróz bol tiež skladateľom a možno povedať - zakladateľom latinských liturgických hymnov. Medzi najznámejšie zachované patria hymny kňazského breviára Aeterne rerum conditor, Iam surgit hora tertia a Deus creator omnium.

Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991